A potom som dospela, odcestovala som, nie do Francúzska a predovšetkým som zabudla. Aká som bola tam pred tou tabuľou, pred celou mojou triedou, neostýchala som sa povedať vlastný názor, hrdo a priamo som išla za svojimi snami. Bolo ich veľa a ešte stále je, ako vtedy, keď som dostala ponuku piecť pre jednu novootvorenú kaviareň v centre mesta. Keď som prišla domov s vyvetranou hlavou, spočítala som si dve a dve a zistila som, že som mala až príliš veľké očakávania a že to nebude tak jednoduché ako som si to vytvorila v mysli.
Nemôžem dovoliť, aby stroskotali moje sny na takýchto vetraniach hlavy. Možno aj preto začínam s niečim, načo si jasne pamätám, priamo pred tou tabuľou a tími pohľadmi a ja som to mala tak rada. Tak som schytala pár faciek životom a púšťam sa možno bezcieľne do niečoho "nového", ale veď každý si v duchu povie, čo dnes je jasné a nebodaj isté? Radšej si vyberiem tú tmavú nevyšľapanú cestu, už ma nebavia slnečné chodníky.