Kým si cestoval, aneb život je občas grep

Autor: Evie Takancikova | 24.5.2013 o 14:59 | (upravené 24.5.2013 o 18:48) Karma článku: 2,60 | Prečítané:  195x

Chodila som zmätene bosá po byte, omrvinky sa mi lepili na spodok nôh a snažila som sa rozpamätať, kde všade som zanechala stopy oblečenia a iných predmetov v jeho živote. Dni sa mi zlievali ani som nemala pojem o čase, nakoľko v noci bol výpadok elektriny a hodiny v kuchyni blikali štyri nuly a smutnosmiešne som nadávala, prečo som v Ikei nekúpila tie obrovské biele sviečky, ktoré obsahuje skoro každá domácnosť.

Snažila som sa rozpamätať na ten  všeobjímajúci pocit, keď to, čo sme vytvárali a menili medzi nami, tak pekne gradovalo. Potom som ostala sama na pár dní a ja som sa tak bohapusto opustila a obviňovala celý svet za moje depresie a krivku nálad. Odmalička som to brala ako zradu, keď ma niekto nechal odloženú v prázdnom byte a mohol byť akýkoľvek dôvod, lebo ja by som bola ochotná odkráčať nekonečno za niekým, na kom mi záleží. Takže som zotrvávala v klamstve, že som si nedokázala priznať fakt, že nie každý je "ja".

Kamsi sa podeli aj moje pozitívne zápisky o tom, ako všetko smutné a špinavé, čo sa mi doposiaľ stalo, ma posunulo predsa len niekam a že aj toto počasie ma konečne prestane týrať. Ale keď ja sa tak rada vyhováram a argumentujem, že ak aj načnem dôležitú konverzáciu, tak sa priam ihneď vzdám, lebo na mňa doľahne neskutočná ťarcha a tieto dni boli nato ako stvorené. V mojej krvi bol permanentne niekoľko hodín náznak alkoholu a moje druhé ja, ktoré nikdy nepremýšľa ale priamo koná, narušilo štruktúru pohodlia domova. Vtedy nastal ten zlom, kedy som sa elegantne opustila v strede miestnosti a premňa bol jediný svetlý bod tak na míle vzdialený.

Ale predsa, mám nato papiere, že som žena a rada preháňam. Chvalabohu, s odstupom času to beriem už s nadhľadom a vôbec, do budúcna si budem radšej masírovať spánky na hlave, akoby som mala rýchlo konať bez uváženia a vytvárať dramatické závery, ktoré ma len robia vzťahovačnou a hnusím sa sama sebe. Potom si k sebe musím hľadať cestičky a rozpomenúť sa, aké to bolo predtým, keď som si nevypĺňala voľný čas bezpredmetnými situáciami. Potom som si následne premietla v hlave scénu z filmu Annie Hall a verte mi, jej to prešlo, keď v noci volala Woodyho aby jej zmasakroval pavúka v kúpeľni ale kupodivu jej zmasakroval kúpeľnu. Tak som mu napísala, aby som sa uistila, že celý ten scenár je len v mojej hlave a potrebovala som, aby mi ho vytĺkol. Podarilo sa čiastočne.

Keď som mu povedala: "Ešte mi nalej z tamtej whisky..", ktorú priniesol z výletu a so sebou aj mierny zápaľ priedušiek, chlapsky zasypel, že ako môžem povedať na Calvados whisky! Potom sme sa zasmiali, ja som zabudla na to, čo bolo a uživala si to, čo je teraz. Neviem, či to bolo tou vôňou Calvadosu, či eufóriou, že je späť doma ale asi som naozaj potrebovala toto všetko urobiť, aby som si uvedomila, čo máme.

Je pravda, že nás práve tieto temné chvíľky posilňujú, aj keď sa im silno bránime, ale občas nás musí prepadnúť pocit neistoty a vtedy sa môžme vyhovárať na celý svet. Len to netreba preháňať. Všetko s mierou.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?